1. Sviatosť zmierenia

Sviatosť zmierenia je založená na viere v Božiu lásku a na dôvere v Božie milosrdenstvo. V nej prijímame Otcovo nekonečné odpustenie a lásku. Ale nie každé vyznanie hriechov je sviatosťou zmierenia… Sám dobre vieš, ako dobre padne, keď vykonáš niečo zlé a môžeš niekomu, komu dôveruješ, otvoriť srdce, aby si si uľavil… Potrebujeme to všetci. Že je to tak, o tom svedčí skutočnosť, že každý náš čin sa skôr či neskôr stane viac-menej známy. Prečo? Lebo sme sa potrebovali niekomu zdôveriť, nemohli sme to udržať v sebe. To ale nie je sviatosť zmierenia! Hľadáme úľavu pre utrápené svedomie a chceme z neho zmyť škvrnu. Znamená to, že vyznávam sa s tým úmyslom, aby mi boli hriechy aj odpustené. Nestačí sa však z hriechov len vyznať. Veď urážku môže odpustiť len ten, kto bol urazený, alebo koho urazená osoba k tomu splnomocnila. Preto sa musíme vyznávať kňazovi ako zástupcovi Ježiša Krista, lebo len on bol splnomocnený k tomu, aby odpúšťal hriechy. Ale ešte ani to by nebola sviatosť zmierenia. Nestačí sa iba vyznať z hriechov kňazovi a túžiť po odpustení. Ešte je tu jeden podstatný prvok. Je ním ľútosť nad spáchanými hriechmi, spojená s pevným rozhodnutím zmeniť svoj život a viac Boha neurážať. Preto sa volá sviatosťou zmierenia: „lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje.“ Katechizmus katolíckej cirkvi. Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš Kristus.

V tú pamätnú nedeľu večer po zmŕtvychvstaní, keď sa zjavil uprostred apoštolov a povedal im: „«Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.»“ (Jn 20,21-23) Snáď žiadny iný príkaz nebol tak jasne a presne vyjadrený, ako tento. Tu nemožno diskutovať o tom, ako to Kristus myslel. Zrejme, ak dal moc aj neodpustiť, tak potom iste chce, aby táto moc bola vykonávaná rozumne, spravodlivo, tak, ako to robil on sám. Kde videl ľútosť, priznanie viny, tam rozdával len slová odpustenia. Ale strašné „Beda!“ patrilo farizejom a pokrytcom, ktorí sa navonok robili dobrými. Aby teraz kňazi mohli rozumne a spravodlivo vykonávať túto funkciu, túto moc, musia vidieť ľútosť nad hriechmi, a tak ich aj odpustiť. Ak by to nestačilo, Pán Ježiš sa už pred svojou smrťou postaral o odstránenie našich pochybností o moci odpúšťať hriechy, keď Petrovi po krásnom vyznaní Kristovho božstva povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,18-19)

Určite chápeme zmysel slov „zviazanosť“ a „rozviazanosť“. Pán Ježiš dokonca hovorí nielen o zväzovaní a rozväzovaní svedomia od pút hriechov, ale hovorí „čokoľvek“ – teda aj následky a tresty hriechov. O tom, že sa treba vyznať kňazovi, sa možno presvedčiť aj tak, že uvážime nutnosť sviatosti zmierenia pre človeka. Ak je sviatosť zmierenia nutná k spáse, nemohol Pán Ježiš túto moc dať len apoštolom, ale aj tým, ktorí ako ich nástupcovia majú pásť jeho stádo ovečiek a baránkov, čiže celý vyvolený Boží ľud. Nutnosť sviatosti zmierenia vyplýva z následkov dedičného hriechu. A tak ak sa vo sv. omši ustavične nekrvavým spôsobom sprítomňuje Pánova obeta na kríži a tak stále zadosťučiňuje za naše nekonečné urážky, bolo potrebné ustanoviť aj prostriedok, ktorý nám znovu vracia milosť. Sviatosť zmierenia je nutný prostriedok spásy. Práve preto nemohol Pán Ježiš túto moc prenechať iba apoštolom, ale aj tým, ktorým oni túto moc odovzdajú, čiže biskupom a kňazom. Vyznávať sa z hriechov je veľmi potrebné už aj z psychického hľadiska. Človek jednoducho potrebuje zdôveriť sa, aby si uľavil… cíti sa ľahšie, ak si môže podeliť svoje bremeno s iným, a to takým, ktorý vie mlčať, ktorý nemôže a nebude veci hovoriť ďalej. Práve preto kňaz, ktorému hovoríme aj tie najtajnejšie hriechy, je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. Nesmie nielen prezradiť, z čoho sme sa spovedali, či už priamo alebo nepriamo. A to dokonca ani za cenu vlastného života. A práve preto v kňazskej vysviacke spolu s mocou odpúšťať hriechy dostáva aj milosť, aby toto tajomstvo vedel zachovať. Toto spôsobuje, že veriaci sa radi spovedajú, lebo si môžu nielen uľaviť, ale zároveň majú istotu, že nič z toho, čo kňazovi povedali, nevyjde na verejnosť. Sviatosťou zmierenia nám ale sprostredkovávajú milosrdnú Božiu lásku, ktorá nám chce vrátiť stratený pokoj, prijať nás opäť za Božie deti a vložiť do našej hriechom ranenej duše hojivý balzam.

• Ako? 

Nuž podľa želania nášho Pána Ježiš Krista máme byť kvasom - prispievať k zlepšeniu života a medziľudských vzťahov. Máme byť tiež soľou, ktorá dá tejto zemi novú chuť. Svojím životom máme tak svietiť, aby ľudia videli naše dobré skutky a nadchli sa pre vieru, lásku a oslavu Boha.

3. Sviatosť manželstva

Sviatosť manželstva si snúbenci odovzdávajú navzájom.

• Darovať alebo prijať?

Obe tieto schopnosti sú v ľudskom živote veľkým umením. Veď to poznáte. Sú takí, čo nedokážu nič darovať. A pritom od nich nikto nechce nič zvláštne. Ale nevedia dať ani úsmev, ani radu, ani pohladenie, ani chvíľu času. A tak aj veľa manželov si myslí, že pri svadobnom obrade „berú“. Ak by to tak malo byť (a veľmi často aj je) manželstvo nie je dobré. Manžel v takomto prípade môže povedať - zobrala si ma, tak nech varí, a manželka povie - zobral si ma, tak nech sa stará. Pokiaľ sa ľudia hneď na začiatku vzájomne neodovzdajú, nie sú schopní sa ani prijať. To je to následné spolužitie dvoch ľudí. On sa odovzdáva jej a ona jemu. Vzájomne si udeľujú sviatosť manželstva. Úzke spoločenstvo života a lásky dvoch ľudí je založené na neodvolateľnom a slobodnom rozhodnutí oboch. Dávajú sa jeden druhému a uzatvárajú zväzok, ktorého pôvodcom je Boh.

4. Sviatosť pomazania chorých

Duchovné sprevádzanie a vedenie

v UPC bl. Zdenky Schelingovej