Názov projektu: Budovanie inštitucionálnej kapacity detského centra poskytujúceho sociálnu ochranu deťom ulice v Mihangu

Číslo projektu: SAMRS/2013/KEN/01/08

Partnerská krajina, miesto projektu: Keňa, Mihango

Začiatok projektu: 01/11 /2013
Koniec projektu:   31/10/2015

ODA dotácia (EUR): 174 556,-
Celkové spolufinancovanie kontraktora (EUR): 23 400,-

Slovak Aid a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety

Rozhovor s koordinátorkou projektu Mgr. Dáriou Pecháčovou, PhD.:

1. Daria, ako dlho pôsobíš v Keni a akej práci sa tu venuješ?

- Do Kene som prišla v roku 2009, rovno po ukončení vysokej školy. Už niekoľko rokov tu pracujem pre Vysokú školu Sv. Alžbety. Zameriavam sa hlavne na prácu s deťmi ulice, sektor školstva a popritom koordinujem projekty Slovak Aidu.

2. Mala si aj nejakú predošlú skúsenosť s touto prácou?

- V roku 2006 som bola ako študentka na  3-mesačnej stáži v Nairobi, kde som pracovala s chlapcami z ulice a v malnutričnom centre.

3. Aké projekty Slovak Aidu v súčasnosti realizujete?

- Momentálne končíme projekt zameraný  na pomoc deťom ulice, jeho súčasťou bola rekonštrukcia chlapčenského rehabilitačného centra Sv. Kizita v Mihangu a zároveň tak zvýšenie kapacity detí v centre, a ďalšie vedľajšie aktivity ako semináre zamerané na  posilnenie rodovej rovnosti v Keni či podpora rodičov detí z centier a podpora vzdelania detí prostredníctvom vybudovanej knižnice v centre. Projekt Sv. Kizita sa taktiež sústredil na aktívnu prácu s rodičmi chlapcov a to nielen prostredníctvom pravidelnej sanácie rodinného prostredia, ale aj prostredníctvom usporiadaní seminárov a workshopov v detskom rehabilitačnom centre zameraných na posilnenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi.

4. O koľko sa vám, podarilo zvýšiť kapacitu v detskom rehabilitačnom centre?

- O 150%, a to z 18 na 50 chlapcov.

5. Čo sa stane s projektom ďalej po ukončení podpory od Slovak Aidu?

- Projekt bude naďalej pokračovať, nakoľko implementujúca organizácia Vysoká škola Sv. Alžbety v Bratislave prevezme plnú finančnú zodpovednosť za riadny chod projektu.

6. Odkiaľ pochádzajú deti v centre a ako sa vlastne ocitli na ulici?

- Väčšina pochádza z chudobných a patologických rodín zo slumov v Nairobi, ale niektorí z nich prišli aj z vidieku za vidinou lepšieho života v hlavnom meste. Väčšinou sa jedná o neúplné rodiny slobodných matiek, sú to často mnohodetné rodiny, kde majú súrodenci rôznych otcov. Otcovia sa o deti nestarajú a finančne matke nijak neprispievajú a vzhľadom na to, že v Keni neexistuje sociálny systém, matky sa musia o deti starať samé. Mnohé z nich túto rolu nezvládnu a východisko hľadajú v alkohole či iných omamných látkach. Deti tak často vyrastajú odkázané samé na seba a na živobytie si zarábajú už od útleho veku. V mnohých prípadoch matky neprejavia žiadny záujem o to, aby dieťa chodilo do školy a tak deti trávia čas doma a na ulici. Pracujú na smetiskách kde zbierajú a recyklujú odpad, najčastejšie železo a plasty a za zarobené peniaze si kupujú jedlo. Vzhľadom na častý nezáujem matiek o svoje deti stratia chlapci motiváciu vracať sa domov a zostanú tak žiť na ulici. Buď nemali inú alternatívu nakoľko pre nich už nebolo miesto v rodine alebo žiaľ podľahli silnému rovesníckemu vplyvu v slumoch a aj napriek stabilnej rodine si vybrali život na ulici.

7. Ako vyzerá bežný deň detí na ulici?

- Najkľúčovejší bod dňa je nájsť si bezpečné miesto na spanie. Deti spávajú najčastejšie vo vreciach, krabiciach, papieroch či na starých kusoch oblečenia. Žijú v tzv. gangových skupinách kde starší chlapci poskytujú ochranu tým mladším.

Od skorého rána deti pracujú na smetiskách, či sa len tak poflakujú. Za ochranu v gangovej skupine treba platiť, a preto si deti musia zarobiť a prispieť tak lídrovi gangu. Bohužiaľ takmer všetci z nich fetujú lepidlo a iné omamné látky a majú skúsenosti s alkoholom či inými ľahšími drogami. Za zarobené peniaze si kupujú jedlo a lepidlo, ktoré je lacnejšie ako chleba. Na porovnanie, fľaška najlacnejšieho lepidla stojí 10 Ksh, pričom chlieb stojí 40 Ksh. Mnohí z nich navštevujú misionárov, ktorí im poskytujú zadarmo jedlo 2x týždenne či sprchu za symbolický poplatok. Bývajú často bití, fyzicky zneužívaní policajtmi či bezdomovcami. Na ulici dokonca často zažijú sexuálne zneužívanie staršími mužmi.

8. Ako na chlapcov vplýva takýto spôsob života?

- Mnohí zažili na ulici a nielen tam ale aj vo vlastných rodinách obrovské traumy, ktoré poznačili ich psychické prežívanie, a tak sa mnohí z nich aj vo vyššom veku v noci pomočujú, sú ustráchaní a bojazliví, alebo naopak, niektorí majú sklon k agresivite a často vyhľadávajú bitky medzi ostatnými chlapcami. Iní úplne rezignovali a stratili záujem o všetko, pričom je potom práve v takýchto prípadoch veľmi ťažké u nich vyvolať akúkoľvek motiváciu.

9. Ako vyzerá samotný rehabilitačný proces v centre Sv. Kizita?

- Rehabilitačný proces trvá 2 roky. Počas prvého roka sa sústreďujeme na intenzívnu prácu s dieťaťom prostredníctvom rôznych terapíí ako je arteterapia, ergoterapia, animoterapia či klasická individuálna alebo skupinová terapia. Snažíme sa dieťa naučiť základným hygienický návykom a v prvom rade ho zbaviť závislosti. V prvom roku prebieha tzv. neformálne vzdelávanie, kde sa chlapcom venuje špecializovaný učiteľ a učí deti základným školským prvkom. U niektorých je to uchopenie ceruzky či pera, rozoznávanie farieb, u iných zas malá násobilka a podobne. Cieľom je dosiahnuť to, aby si dieťa zvyklo na učebný proces a dokázalo v triede nielen obsedieť ale aj aktívne sa zapájať a vnímať učebnú látku. V druhom roku rehabilitačného procesu deti začnú chodiť do denných škôl a poobede sa vracajú do centra, kde sa venujú domácim úlohám a iným povinnostiam. Deti si v centre za pomoci sociálnych pracovníkov a vychovávateľov sami varia, perú a udržujú starostlivosť o centrum, čo je spôsob k nadobudnutiu samostatnosti dieťaťa a jeho úspešnému začleneniu sa do spoločnosti.

10. Čo sa udeje po dvoch rokoch?

- Po dvoch rokoch úspešnej rehabilitácie je drvivá väčšina pripravená na tzv. reintegráciu čo v našom prípade konkrétne znamená, že deti začnú navštevovať internátne školy a to z toho dôvodu, že prostredie, odkiaľ deti pochádzajú je často nevyhovujúce a rodina je nefunkčná. Počas prázdnin však deti nechodia do centra ale domov. V prípade, že matka alebo otec sú pre deti úplne nevyhovujúcim prostredím, hľadáme iného rodinného príslušníka, ako napr. starú mamu, tetu či uja a dieťa potom strávi prázdniny tam. Je veľmi dôležité nevytrhnúť dieťa z prostredia odkiaľ pochádza, aby sa po skončení rehabilitačného procesu dokázalo úspešne začleniť a nestratilo tak svoju vlastnú identitu. Deti podporujeme na všetkých troch úrovniach vzdelávania,  a teda základnej, strednej a takisto vysokoškolskej. V prípade, že dieťa nie je po dvoch rokoch pripravené na rehabilitáciu a potrebuje ešte v rehabilitačnom centre pobudnúť, jeho pobyt sa predĺži o rok, po prípade o dobu potrebnú na úplnú a úspešnú rehabilitáciu.

11. Spomínala si, že v Keni neexistuje sociálny systém, znamená to, že vám z vlády nikto nepomáha?

- Áno v Keni nie je žiadny fungujúci sociálny systém, to znamená, že prakticky neexistujú žiadne sociálne dávky, príp. podpora v nezamestnanosti, ani dávky životného minima a dávky v hmotnej núdzi. Ľudia sa tak musia postarať sami o seba a nikto iný im v tom nepomôže. Zdravotná starostlivosť je plne platená, dokonca aj v existujúcich štátnych nemocniciach musia ľudia platiť poplatky v určitej výške. Kenská vláda nám v riešení tejto otázky nepomáha nijakým spôsobom. Nemáme žiadne príspevky na dieťa ani na jedlo.

12. Ako prebieha práca s deťmi na ulici?

- Na ulici ide najmä o získanie dôvery dieťaťa, nie je  to práca ako taká, ide skôr o rozhovory a stretnutia, kde sociálny pracovník preukazuje, že má záujem o to dieťa a chce mu pomôcť. Raz za čas deťom na ulici kupujeme jedlo a čaj, čím im preukazujeme, že nám na nich naozaj záleží, takže táto práca spočíva najmä v rozhovoroch s dieťaťom a to v triezvom stave, čiže v skorých ranných hodinách. Dieťa sa monitoruje, potrebujeme zistiť, v ktorom gangu sa nachádza, aké drogy či omamné látky užíva, či na ulici naozaj žije alebo sa vracia spávať domov a podobne. Sociálni pracovníci rozprávajú deťom o možnostiach ich lepšej budúcnosti v našom centre a o poskytnutí plného vzdelania.

13. Podľa čoho zaraďujete deti z ulice do programu? Existujú nejaké špeciálne kritériá?

- Vyberáme deti podľa veku od 7-10, max. 11 rokov a najmä tie, ktoré na ulici naozaj žijú, a ktoré prejavia záujem o pomoc.

14. Ako dlho prebieha prípravná fáza a teda práca s deťmi na ulici pred zaradením do programu?

- To je veľmi individuálne, môže to byť niekoľko týždňov či mesiacov v závislosti od rôznych okolností ako napr. či nezmenili gangovú skupinu, či vôbec chcú ísť do rehabilitačného centra, či sa na nejaký čas nevytratili a podobne. V tejto fáze je dôležité deti hlavne motivovať.

15. Ako zvyknú na vás deti reagovať?

- Už teraz kladne, lebo nás všade po toľkých rokoch poznajú, dokonca nám tí starší dohadzujú mladších, ktorí práve prišli na ulicu a spadajú do danej vekovej kategórie. V minulosti boli skôr nedôverčiví, ale časom sme si získali ich dôveru pravidelnými rozhovormi a tým, že sme im ukázali, že nám na nich naozaj záleží.

16. Stáva sa, že si niektoré deti na život v centre nezvyknú, sú vylúčené alebo utečú?

- Na začiatku má mnoho chlapcov problémy s adaptáciou v centre, súvisí to najmä s pravidlami, ktoré sú v centre zabehnuté, s režimom ako aj s abstinenciou a to nielen od drôg ale aj od určitého pocitu slobody. Preto sú na začiatku úteky bežné, čo my však neberieme tragicky, ale vždy s tým počítame a deti na ulici opäť vyhľadáme. Časom sa takmer všetky vrátia naspäť. Úspešnosť rehabilitačného procesu v centre je okolo 95%. My z centra nevylučujeme, ale úteky sú bežnou záležitosťou.

17. Aké máte plány do budúcnosti?

- Momentálne sa budeme sústrediť hlavne na kvalitu rehabilitačného procesu, na úspešnosť vzdelávania detí a snažiť sa popri tom na to získať potrebné finančné prostriedky, nakoľko štúdium v Keni je už aj na základnom stupni finančne veľmi nákladné. V budúcnosti by sme chceli mať farmu pre centrum Sv. Kizita, kde by sme si chceli dopestovať všetky potraviny sami. Plánujeme tu takisto chovať dobytok, čím by sa centrum stalo kompletne sebestačné a v prípade zlyhania finančných prostriedkov na slovenskej strane by tak dokázalo fungovať aj naďalej čo v súčasnosti bohužiaľ nie je možné.